SK » Svedectvá » Kresťanskí duchovní, teológovia a profesori » Rímskokatolícka cirkev  » P. René Laurentin - Trojica »

Trojica

P. René Laurentin (rímsky katolík)

Prečo s vami dnes hovorím o Najsvätejšej Trojici?

Privádza nás to bližšie k Vassule, ktorá žije blízky, priamy a osobný kontakt s tromi osobami Najsvätejšej Trojice a nás pobáda milovať ich. Mám trochu obavy hovoriť o nich v jej prítomnosti, pretože ona ich pozná lepšie ako ja. Pozná ich intuitívne, osobne, ale mystici majú radi naozajstnú teológiu, takú, kde nachádzame súvislosť medzi tajomstvami. Pani R., ktorá zomrela minulý rok 14. januára, a už som ju Vassule predstavil, tiež žila v Najsvätejšej Trojici. Čítala moju knihu o Najsvätejšej Trojici a bola šťastná, že skrze jazyk Svätého Písma našla to, čo cítila a žila priamo.

Najsvätejšia Trojica je pápežov program na rok 2000 a je prínosom. Tento program siaha ďaleko do minulosti: do roku troch pápežov, Pavla VI., potom Jána Pavla I., ktorí zomreli po sebe v lete 1978. Ján Pavol I. bol zvolený 3. septembra a rozdrvila ho ťarcha tejto úlohy po 33 dňoch, 28. septembra. To ráno som bol v Ríme. Keď som vychádzal z izby, pani chyžná mi oznámila: "Pápež zomrel..." Myslel som si, že sa ešte len dozvedela tú starú novinu. Nie, Pavol VI. zomrel 6. augusta, ale jeho nástupca bol práve zvolený. Trvala na svojom: "No, il papa e morto! - Pápež zomrel".

Kardináli sa vrátili do Ríma. Kardinál Keonig pristúpil ku kardinálovi Wyszynskému, poľskému primasovi, ktorý pokojne odporoval komunizmu, znovu vybudoval vieru vo svojej krajine a doviedol ju k víťazstvu. Povedal mu: - medzi talianskymi kardinálmi nevidím žiadneho papabile. Nebol by nejaký inde? Vo vašej krajine?

Prekvapený primas odpovedal:

- To neprichádza do úvahy! Ak by som opustil Varšavu, komunisti by mali úplne voľné pole!

Kardinál Koenig sa usmial:

- Nemyslel som na vás. Nie je tu ešte iný kardinál menom Wojtyla?

- Je príliš mladý, nemá skúsenosti, nie je známy.

Konkláve bolo ťažké. Žiadna strana nedokázala nazbierať väčšinu hlasov. Ani strana Benelliho, ktorý si narobil nepriateľov pri vernom vykonávaní tvrdých rozhodnutí Pavla VI. a ktorý zomrel nasledujúci rok. Ani kardinál Siri, ktorý bol vo svojich 72 rokoch o 6 rokov starší, než práve zosnulý Luciano. Potom voľba padla na Karola Wojtylu. Videli ho, ako každé ráno behá okolo nádvoria svätého Damasa a nejeden si museli povedať:

- Tento tak skoro nezomrie.

V siedmom kole hlasovania dostal 73 hlasov. Na zvolenie potreboval 75. V ôsmom kole to bol triumf: 97 zo 111. Bol zvolený "behajúci kardinál". Kardinál Wyszynski ho vyhľadal hneď, ako to bolo možné. Pred dvadsiatimi rokmi prerušil jeho schádzanie poľskej rieky na kajaku, aby ho informoval, že ho vymenoval za krakovského biskupa. A teraz tu primas kľačal pri nohách mladého Petrovho nástupcu. Fotograf nám zanechal veľmi dojímavú fotografiu tej chvíle. Čo však neukazuje, sú slová poľského prímasa:

- Ste to vy, kto vovedie Cirkev do tretieho tisícročia.

Toto prorocké slovo zameralo pápežov program: najskôr advent s Máriou (Totus tuus), potom Syn, Duch Svätý a Otec počas posledných troch rokov tisícročia 1997 - 1999. Posledné tri roky svojho života ako teológ som zasvätil založeniu a ilustrácii tohto programu. Myslel som si, že som s tým skončil v roku 1999 a bol som prekvapený, že v roku 2000 je ešte potrebné hovoriť o Trojici.

Do hĺbky som študoval kontakt s každou z troch osôb a prinieslo mi to veľa. Každá z troch osôb je atraktívna, ale Trojica predstavuje problém.

- Je to polyteizmus, to je námietka vznesená Židmi a moslimami

- Je to absurdita, tvrdia racionalisti, pokiaľ ide o matematický úvod: 1 = 3.

Trikrát som bol v pokušení upustiť od tohto nemožného projektu ... Svetlo sa však náhle objavilo po päťdesiatich rokoch myopických a sektorových štúdií. Všetko bolo svetlejšie, teológia, duchovno, filozofia a dokonca aj veda, najmä človek, rodina, spoločnosť ... a naša budúcnosť. Celá Biblia sa mi zjavila v jednote jednej línie spájajúcej úplne prvé Zjavenie Božieho Mena s posledným v Novom Zákone:

1. Na začiatku zjavenie Mojžišovi na vrchu Sinaj

- Som, ktorý Som (Ex 3,14)

Potom viac lakonicky

- Ja Som - iba jedno slovo (EHYEH)

Boh sa zjavil takmer tisícročie predtým, ako ho objavili grécki filozofi, skrze sloveso byť, vytesnený za jeho hranice, ako absolútne Bytie, zdroj každého bytia, ale tiež ako osobný Boh, "Ja" v dialógu s ľudstvom; niečo, čo Gréci nebudú schopní vnímať len ľudským rozumom. Boh pre nich zostane abstrakciou.

Na druhom konci Biblie, v poslednom texte Nového zákona, zhruba na konci prvého storočia, predniesol evanjelista Ján posledné slovo: "Boh je láska" (1Jn 4,8+16) ... Osobný Boh, ktorý bol zjavený Mojžišovi, nestojí samotný, On stojí pri nás. Nie je narcistický, ale sociálny. Nie je najvyšším egoizmom, ale najvyšším altruizmom. On večne rodí Syna ako pravého Boha, s Ním a v Ňom, zdieľajúc ten istý Život, to isté Bytie. Syn večne ďakuje Otcovi za všetko, čo od Neho prijíma. A táto dôverná výmena, ktorá ich spája, je tretia Osoba: ich puto, ich samotná láska, Duch Svätý.

Božia pedagogika sa vyznačuje genialitou a jednoduchosťou. On povedal Mojžišovi všetko iba jedným hebrejským slovom (predmet je zahrnutý do slovesa): "EHYEH". Ja SOM. Na konci Zjavenia vyjadrí Svoj život, ignorovaný filozofmi, tromi slovami: Boh je láska. Boh je skutočne najvyšším Bytím, absolútnym Bytím; ale vrcholom bytia, jeho transcendentnou a najvyššou formou, nie je ani tak inteligencia, ani sila alebo intenzita ako láska. Najvyššou Bytosťou nie je nič iné ako Láska. Je to najvyššie tajomstvo Bytia, Božie tajomstvo; dôverné, koherentné a svietiace, pretože vzťahy medzi týmito tromi osobami nerozmnožujú Božie bytie, ale tvoria najvyššiu jednotu, jednotu najvyššej lásky. Analogicky je matka jedného, piatich alebo desiatich detí iba jednou matkou. Žije v jednote tých viacerých vzťahov.

Teológovia syntetizujú každý problém do abstraktného a teoretického princípu. Boh sám zhŕňa všetko do najjednoduchšej a najkonkrétnejšej vety, ktorá existuje, pretože nie je nič konkrétnejšie ako láska, ani nič poučnejšie. Chápeme to, pokiaľ máme radi. Toto svetlo je zdrojom všetkých ostatných.

2. Svetlo na celú teológiu

Toto biblické zjavenie osvetľuje po stupňoch každú teológiu. Boh nie je nič iné ako láska. Je to Jeho samotný život. Tvorí z lásky a pre lásku. Pozýva na večnú účasť na Svojej láske.

Keď som bol seminaristom, v čase, keď bola teológia strašne abstraktná, moji kolegovia z francúzskeho seminára v Ríme veľmi dobre pochopili, že ak majú byť skutočne kňazmi, musia celú svoju teológiu premyslieť nanovo, počnúc láskou, ktorá je všetka v Bohu a pre nás: "My sme spoznali a uverili v Božiu lásku", hovorí Ján (1Jn 4,16). V krajnom prípade teológia hovorí iba o láske.

Vtelenie, to je Božia láska, ktorá prúdila a komunikovala sa.

Vykúpenie, to je Božia láska, ktorá sa stala človekom, aby zachránila ľudstvo. Ona preberá naše človečenstvo, aby nám dala Svoje božstvo. Obdivuhodná výmena - hovoria cirkevní otcovia.

Vykúpenie je oveľa viac: "Človek nemôže mať väčšiu lásku", hovorí Ježiš, "ako keď položí život za svojich priateľov." (Jn 15,13). Ide až na samý koniec obdivuhodnej výmeny. Berie na Seba náš hriech a biedu, aby nám dal Svoju svätosť a šťastie. Apoštol Pavol ide tak ďaleko, že hovorí: "Kvôli nám Boh učinil bezhriešneho človeka hriechom" (2 Kor 5,21), aby napravil náš hriech plnosťou Svojej lásky.

Cirkev je jednotou ľudstva v jeho "mystickom Tele", "pravej Vínnej réve", Ježiš hovorí radikálnejšie: "Ja som vinič, vy ste ratolesti" (Jn 15,1+5). Nehovorí: "Ja som kmeň," ale hovorí: "Ja som celý Vinič" ... A vysvetľuje nakoľko sa dá vysvetliť: "vy vo Mne a Ja vo vás" je to, čo opakuje počas celého Jánovho Evanjelia (10,38 až 17,21).

Sviatosti sú aktami Jeho Zachraňujúcej Lásky: neomylné, keď kňazi v Jeho mene uskutočňujú vnímateľné znamenia, ktoré On ustanovil, aby splnil Svoj sľub: - Ja som s vami stále až do konca čias.

Viac ako to, že Eucharistia, sviatosť sviatostí, je úplným darom Jeho samého: tela, duše, božstva, v neoddeliteľnej jednote troch osôb, v jednote Jeho mystického tela, neoddeliteľného tiež v spoločenstve všetkých svätých. Je to anticipácia toho, keď bude Boh "všetko vo všetkých" (1Kor 15,28).

3. Svetlo na spiritualitu

Ak niekto reflektuje a kontempluje celú teológiu tým spôsobom, založenom na láske, je to ipso-facto, spiritualita. Už nie je potrebné pracne dopĺňať "dôsledky zbožnosti", ako sa hovorilo v starých učebniciach. Teológia lásky je spiritualita.

4. Svetlo na filozofiu

Trojica ma osvietila aj ohľadom filozofie. Svoje vysokoškolské štúdiá som začal dvoma licenciátmi z filozofie, na Sorbonne a na katolickom inštitúte, kde ma tomistickú filozofiu učil Jacques Maritain, v osobnom kontakte s Henrim Bergsonom, ktorého celý život výskumu, počnúc skôr materialistickým vzdelaním, ho priviedol napokon k objaveniu Boha prostredníctvom svedectva kresťanských mystikov.

Veľmi obdivujem objav gréckych filozofov, ktorí sa k Bohu dostali rozumom. Všetko to začalo Parmenidom (+ asi 450). Mal takú hlbokú intuíciu bytia, že prostredníctvom kontingentných (náhodných) bytí vnímal najvyššie Bytie:

"Nič nie je nič, neexistuje nič: bytie je nevyhnutné, ono je jedno. Ono je dokonalé," povedal. Naše vnímanie množstva a pohybu nie je nič iné ako ilúzia, uzavrel a Zeno z Eley, jeho učeník a pozoruhodný dialektik, predviedol brilantnú ukážku:

- Šíp, ktorý sa zdá, že sa pohybuje smerom k cieľu, je nehybný, povedal. On nemôže byť na mnohých miestach súčasne. Bolo by to v rozpore so základným princípom identity.

Ich nástupcovia išli nad rámec týchto sofizmov. Počnúc týmito paradoxnými, ale hlbokými problematikami Platón a neskôr Aristoteles postupne pochopili rozdiel medzi kontingentným, mnohonásobným a pohyblivým, ktoré nám ukazuje naša skúsenosť, a nevyhnutným, jedinečným, nezmeniteľným bytím: princípom, poslednou príčinou a bodom abstrakcie všetkého ostatného. Je to jeden, dokonalý, čistý akt.

Avšak pre nedostatok schopnosti preniknúť do Božieho života táto obdivuhodná filozofia narazila na škandál. Jediné a dokonalé Bytie mohlo byť zamilované iba do Seba samého: potom by bolo najvyšším egoizmom, najvyšším narcizmom. Aristoteles, ktorý napísal pojednanie o priateľstve, vnímal lásku ako najvyššiu hodnotu. Netrúfal si povedať, že Boh je osobou. Držal sa preto prísnosti svojich abstraktných záverov. Ale po ňom filozofia vystavená tomu istému latentnému škandálu a tomuto chladu vždy oscilovala medzi panteizmom, kde je všetko Boh, a ateizmom, kde nič nie je Boh.

Panteizmus je zmätok medzi transcendentným Bohom a stvorením. Ale stoici sa uchýlili k tomu, aby našli v Bohu morálne teplo solidarity, ktorá spája všetko. Apoštol Pavol chváli túto intuíciu vo svojom prejave na Areopágu v Aténach, pričom cituje toho najlepšieho z nich, Aratusa: "V ňom žijeme, hýbeme sa a existujeme, ako to skutočne povedali niektorí vaši autori" (Sk 17,28), ale nie bez pridania korekcie: "Boh stvoril svet a všetko v ňom." Pokiaľ ide o ateistov, oni rátali iba s človekom.

5. Svetlo na ľudstvo

Trojica je svetlom pre človeka. Biblia to potvrdzuje od prvej strany, keď hovorí:

Urobme človeka človekom na náš obraz, na našu podobu. Boh stvoril človeka na obraz seba samého. Na Boží obraz stvoril Ho, ako muža a ženu, stvoril ICH. Pri stvorení človeka Boh hovorí MY.

On tvorí človeka v jednotnom čísle: "ON ho stvoril", pretože človek je jeden: príbeh stvorenia teda vylučuje všetky druhy rasizmu. Ale tiež ho vytvára mnohonásobne: "muža a ženu ON stvoril ICH", mnohonásobne a diferencovane. Tvorí ich neúplných a vzájomne sa doplňujúcich, od prírody určených pre lásku, ktorá ich robí jedným a ktorá je povolaná tvoriť s Bohom a iné ľudské bytosti: ich deti. "Množte sa," hovorí im Boh (Gn 1,28).

Človek je v prvom rade rodina, prirodzená spoločnosť, intímne majstrovské dielo Stvorenia. Človek je sociálny na každej úrovni; a ľudia si vďaka explózii komunikácie čoraz viac uvedomujú jednotu a solidaritu. "Aby boli jedno, ako sme my jedno," hovorí Ježiš v Jn 17,22.

Jednota troch osôb v Trojici fascinovala Feuerbacha a Marxa, zakladateľov ateistického komunizmu. Hovorili o tom. Citujem ich vo svojej knihe (p 321 s). Chceli človeka radikálne oslobodiť od jeho individualizmu a egoizmu vylúčením súkromného vlastníctva, ktoré núti majetníckeho človeka stiahnuť sa do seba, aby si týmto spôsobom uvedomil jednotu; spievali: "Internationála spája ľudskú rasu." Bohužiaľ, konverzia Feuerbacha k materializmu, v protiklade k Hegelovmu idealizmu, ho núti nahradiť triedny boj za lásku a kolektivizmus za spoločenstvo. A výsledkom bola diktatúra proletariátu a gulag.

Feuerbach a Marx napriek tomu prevzali samotné vzorce svojho ideálu zo Svätého Písma. Chcelo to postupne dosiahnuť socialistickú spoločnosť, ktorá by dala každému podľa jeho práce, potom komunistickú spoločnosť, ktorá by dala každému podľa jeho potrieb: vzorec kopírovaný doslova zo Skutkov apoštolov (Sk 2,45 a 4,35) pri opise sociálneho modelu prvotného kresťanského spoločenstva. "Komunizmus" je navyše ešte jedným slovom v "izme", ktoré označuje prebytok. "Komunizmus" skresľuje latinské slovo communion (latinsky: communio, grécky, koinonia), ktoré definuje prvotnú kresťanskú spoločnosť podľa Skutkov apoštolov: "celá skupina veriacich bola jednotná, srdce a duša" (Sk 4,32).

6. Svetlo na zdroje a vesmír

Trojica osvetľuje aj poznanie sveta. Vedy obdivuhodne dešifrujú ako mechaniky vesmíru, o ktorej Zjavenie nič nehovorí. Trojica vrhá svetlo na otázku "prečo".

Veľkým filozofickým problémom od čias starých Grékov je: "Prečo sa svet javí súčasne ako jeden a početný," pretože to sa zdá byť protirečivé.

Parmenides eliminoval mnohosť, čo pre neho nebolo nič iné ako ilúzia. Bytie je jedno. Žiadne násobky. Všetko bolo nevyhnutné, nemenné. Naopak, pre Herakleita bolo všetko početné a neexistovala jednota: "Všetko plynie," povedal (grécky: "Panta rei" a "Nemožno vstúpiť dvakrát do tej istej rieky").

- No, nie, nejde o dilemu. Nejde o vylúčenie jedného alebo početného. Svet je súčasne jeden aj početný, Boh je Jeden v najvyššej miere, absolútne jeden, pretože nič nie je viac Jedno ako láska; ale je tiež početný, pretože na to, aby sme mohli milovať, musíme byť mnohí. V Bohu-Láske tri osoby nie sú indivíduá, tieto tri osoby nie sú nič iné ako Vzťahy, ako to bravúrne hovorí Tomáš Akvinský. Takto je večne konštituovaná najvyššia Jednota, prostredníctvom vzájomného vzťahu, vzájomnosti a vzájomnej vnútornosti: "Otec je vo Mne a Ja som v Otcovi" (Jn 10,38); "Ty vo mne a Ja v tebe" (passim v Jn 10,38 až 17,20-21). Je to táto viacnásobná jednota, ktorú svet odráža na všetkých úrovniach.

V nekonečne malom, atóm je jadro, okolo ktorého gravituje jeden alebo veľa elektrónov, a samotné jadro pozostáva z množstva častíc, ktoré vedci postupne identifikujú: viac ako desať protónov, neutrónov, neutrín, mezónov, bozónov, leptónov, miónov, atď...

V nekonečne veľkom, náš svet pozostáva z množstva planét, ktoré gravitujú okolo Slnka, nie bez analógie s atómom. V našej galaxii sú miliardy podobných hviezd, okolo ktorých gravitujú ďalšie planéty; a za našou galaxiou existujú miliardy galaxií, ktoré sa do vesmíru explozívne premietajú pôvodnou explóziou veľkého tresku: nepredstaviteľná koncentrácia energie a neustáleho tepla, ktorá sa šíri a rozrieďuje v rozpínajúcom sa vesmíre rýchlosťou svetla . Je to energia, ktorá zjednocuje a vytvára jednotu tohto mnohonásobného sveta, hoci je pôvodne koncentrovaná v nepatrnej častici, ktorá je miliard-krát menšia ako hlava špendlíka. Energia, ktorá zjednocuje svet na všetkých úrovniach, je vzdialeným obrazom Ducha Svätého, ktorého Tradícia označuje ako Spojivo a Lásku, ktorá vytvára jednotu Otca a Syna.

Nachádzame ďalšie obrazy Boha na všetkých úrovniach života ... Poprvé, je to bunka s jadrom a jej protoplazmou, potom živá bytosť, organická, rastlinná alebo živočíšna: autonómna jednota života v organickej rozmanitosti buniek, podobná duchu, zdroj všetkého života. Na druhej strane sa ušľachtilejšie živočíchy zhromažďujú v spoločnostiach organizovaných a komunikujúcich, ako sú úle a mraveniská. A na vrchole nachádzame ľudskú spoločnosť, kde Boh vložil svoj najlepší obraz. Nejde o repliku. Ak je rodina jedna, otec, matka, dieťa, to nie je ten poriadok Trojice, kde Syn je na druhom mieste a Duch (ženský v hebrejčine) na treťom mieste. Láska je však rovnaká.

Štúdium Trojice ma prinútilo pochopiť hlbokú konvergenciu medzi teológiou, dobre pochopenou a vedou. Ony sú celkom odlišné. Veda dešifruje ako; teológia, prečo. Ale ich evolúcia ich zbližuje kultúrne.

Gréci, zakladatelia modernej vedy, premýšľali o substancii. Pre Aristotela bol vzťah iba vhodnosťou substancie (štvrtá kategória). Moderná veda nemyslí na nič iné ako na vzťah; a ak dobre rozumieme poslednému slovu v Zjavení: Boh je láska, chápeme, že všetko je vzťah: Boh je vzťah, pretože On je láska. A stvorenie existuje iba skrze jeho vzťah k Bohu. Stručne povedané, Zjavenie nám pomáha pochopiť

- na jednej strane, že Boh nie je nič iné ako Vzťah

- na druhej strane, že svet je čistým transcendentálnym vzťahom k Bohu, nad rámec Aristotelovej kategorizácie vzťahu, pretože celé stvorené bytie prichádza k svojmu vzťahu so Stvoriteľom. Rovnakým spôsobom je milosť čistým vzťahom k Bohu, ktorý nás obnovuje podľa Svojho obrazu, a Svätý Louis-Marie Grignon de Montfort veľmi dobre povedal, že Mária je príbuzná s Kristom, že ona je "vzťahom k Bohu" (Vzťah k Bohu, povedal pred ním Bιrulle).

Prestížny súčasný vedec Olivier Costa de Beauregard mi hovorieval: "Všetko je vzťah a iba ten je absolútny." On vychádzal z Henriho Poincaré (1913), ktorý pred Einsteinom formuloval rovnice relativity (bez zovšeobecnenia). Ale u Poincarého nie je vzorec tak dobre vymyslený: ide o invarianty relativity. Bol som fascinovaný týmto vzorcom.

- Je to najlepšia filozofická definícia Trojice, odpovedal som. Boh je láska, nie je ničím iným ako láskou, nie je ničím iným ako vzťahom. Stvorenie je vzťah k Bohu. Vychádza od Boha. Smeruje k Bohu, svojej poslednej príčine, ako už objavil Aristoteles. Určitým spôsobom gravituje okolo Boha. Je to ešte ďalší znak toho, že historický boj medzi vedou a vierou sa stáva harmóniou a konvergenciou?

Čo je láska?

Už som skoro hotový...

- Ale poviete, že ste nevysvetlili hlavný bod: keďže Boh je láska a volá nás k večnej láske, čo je láska?

Nie je nič ťažšie definovať, pretože lásku cítime. Žijeme ju. Vnímame ju intuitívne, ale nemôžeme ju definovať jasne, rovnako ako nedokážeme definovať bytie. Môžeme povedať: "Je to sentiment, príťažlivosť, ktorá spája osoby"; alebo "je to spoločenstvo, zdieľanie, šťastie z toho, že sme spolu, je to nezištné, mimo záujmu, je to, čo zostáva, keď sme stratili všetko."

Slovo "láska" je nejednoznačné; môže vyjadrovať opačné veci. Keď milenec povie "Milujem ťa", môže to znamenať veci, ktoré sú úplne odlišné, ak nie opačné. - Buď jednoduchú túžbu, eros: "Chcem ťa mať, používať ťa, ovládať ťa, živiť sa tebou". Táto sebecká láska milencov nešťastnými, obeťami, ktoré končia trpko: "Mal som". V extémnych prípadoch zvrhlík znásilňuje, potom zabije svoju obeť, manželku alebo deti (napadnuté pedofilmi), ako sa pravidelne môžeme dočítať v novinách.

Ale "Milujem ťa" môže tiež znamenať (čo je normálne) - chcem to, čo je pre teba dobré, tvoje šťastie a dám za teba svoj život. Skutočná láska je darom, darom seba samého až do smrti, až za smrť. - "V dávaní je viac šťastia ako v prijímaní," povedal Ježiš podľa Skutkov 20,35.

Freud kanonizoval túžbu. Nehovorím, že túžba je zlá, je to dimenzia nášho bytia: dynamika našej divokej prírody; ale je to iba veranda, prvé hnutie lásky. Tu nás Trojica osvecuje. V Bohu niet žiadnej túžby, pretože On má všetko. On je všetko. Je mimo túžby. Je iba darom.

He calls us to convert desire into gift. He has programmed this conversion in nature itself. The baby is greedy. – It’s still only a digestive tube, said a doctor friend of mine, not without some exaggeration.

Mladí často ostávajú sebeckí. K altruizmu sa prebudia pri objavení muža alebo ženy svojho života. Chcú šťastie toho druhého, ktoré bude ich spoločným šťastím.

Niekedy sa tento krok prepásol. To vedie k nešťastným párom a rozvodom. Ale v nasledujúcom kroku, keď majú deti, je scéna väčšinou úspešná. Sebeckí ľudia sú pripravení priniesť pre svoje deti každú obetu. Dozerajú na nich a opatrujú ich vo dne v noci, keď sú chorí. Môj starý otec hovorieval:

- Čo dáme svojim deťom, ony nám to nikdy nebudú môcť vrátiť, ale oni to vrátia svojim deťom

Aká je teda podstata, špecifickosť a paradox lásky? Tajomstvom skutočnej Lásky je prechod od lásky, ktorá je túžbou, k láske, ktorá je darom: od erosu (od ktorého sa odvíja erotizmus) k Agape. Nový zákon nikdy nepoužíva eros (v gréčtine taký častý). A našiel slovo Agape na označenie skutočnej Lásky: tej, ktorá je v Bohu.

Pretože Boh presahuje túžbu; On má všetko, je všetkým. On nie je nič iné ako dar, nezištnosť, prehojnosť. Pozýva nás, aby sme očistili a premenili túžbu na dar, čo sa deje na prirodzenej úrovni, ako sme už povedali. Je to význam tajomného príslovia, ktoré sa tak často opakuje v štyroch Evanjeliách.

- Každý, kto chce zachrániť svoj život, stratí ho; ale každý, stratí svoj život pre Mňa, nájde ho, pretože sa nachádzame v druhom (a nakoniec v Bohu) v spoločenstve. A Ježiš hovorí tomto tajomstvo jasnejšie a hovorí: - Tam je viac šťastia v dávaní ako v prijímaní.

Láska stavia tých, ktorí sa navzájom milujú, na rovnakú úroveň. Jeden anglický lord definoval priateľstvo takto: - To je to, čo niekedy vedie lorda uprednostniť svojich záhradníkov pred svojimi kolegami. Mali by sme povedať viac: milujúci je ten, ktorý sa dáva viac do služby najmenším ... Kráľ rozprávok pri nohách mladej pastierky; rodičia v službe svojich detí, lepší ako najoddanejší sluha.

Taká je Kristova láska k nám. Ten, kto je rovný Otcovi, "prijal pre nás stav otroka", hovorí svätý Pavol (Filipanom 2,7). Symbolizoval to umývaním nôh Svojim učeníkom, v rozpakoch a vystrašeným, pred Poslednou Večerou (Jn 13). V podobenstve sľubuje, že na nebeskej hostine to bude práve On, kto si oblečie zásteru, aby obsluhoval služobníkov, ktorí boli pripravení čakať na Neho (Lukáš 12,37). A to je eschatologické znamenie (Lukáš 22,18; 1Kor 11,27), ktoré dal pred Poslednou Večerou.

Apoštol Pavol hovorí, že Kristus prijal pre nás stav otroka (Filipanom 2,7). "Človek nemôže mať väčšiu lásku, ako keď položí život za svojich priateľov," povedal Ježiš. Hovorí to skromne, nenáročne bez toho, aby povedal "ja", ale urobil to až do hrozného konca. Moja kniha podrobne opisuje a odôvodňuje toto všetko prostredníctvom Písma a kresťanskej Tradície.

Záver

Ale je čas uzavrieť. Urobím to jednoducho podľa biblických pojmov samotného Ježiša. Všetko je to obsiahnuté v dvoch alebo troch krátkych vetách, bez teórie, bez abstrakcie, ale vďaka nim jazyk a naša konečnosť explodujú:

- po prvé: Otec a Ja sme jedno (Jn 10,38) - potom, a je to takmer to isté, a: že môžu byť jedno ako my sme jedno.

Vysvetľuje túto identitu pojmami (komplementárne) vnútornosti a intimity: "Vy vo Mne a Ja vo vás, ako som Ja v Otcovi, On vo mne a Ja v Ňom" (Jn, passim, 10,38 až 17,21-22).

Láska presahuje slová. Ježiš to definuje v zmysle prebývania, zjednotenia, imunity a nakoniec identity: "Ja som vinič, vy ste ratolesti." Tieto ohromujúce slová nemôžeme opakovať príliš často. On nehovorí: "Ja som kmeň," ale, "Ja som vinič." My sme v Ňom. Zbožšťuje nás ako súčasť Seba samého: "Každý, kto stratí svoj život (pre Boha a pre druhých), nájde ho," dodáva Ježiš.

Boh nás volá k láske bez obmedzenia v trvaní, dokonalosti, kvalite. Je to mätúce, vzrušujúce. Je to dobrodružstvo nášho života, ktoré nie je určené na smrť, ale na šťastie v Bohu. Láska je vzájomnosť. Dokonalá Láska je dokonalá vzájomnosť. Boh sa formuje a definuje prostredníctvom lásky k druhým. Každý, kto hovorí: "Milujem Boha a nenávidí svojho brata, je luhár," hovorí apoštol Ján (1Jn 4,20). To bude súd: "Bol som hladný a dali ste mi jesť" (Mt 25). A budeme tým prekvapení, hovorí Ježiš.

- Ale keď Pane?
- Čokoľvek ste urobili pre jedného z týchto Mojich najmenších bratov, Mne ste urobili.

Tak veľká je jednota medzi Ním a nami. A zdá sa, že apoštol Pavol zabudol na teocentrizmus, keď dokonca hovorí, bez toho, aby sa zmienil o Božej láske: "kto miluje svojho blížneho, naplnil zákon" (Rim 12,8–9; porov. 1Jn 4,8;19-20).

Ďakujem Ti, ó Bože, že si Všetkým; pre Seba a tiež pre nás, na rovnakej úrovni; za to, že si tak plnosťou pre Seba a pre nás, v plnosti Boha, ktorý je všetkým vo všetkom.

Láska nie je predmetom, je darom, zjednotením, jednotou. Je to viac ako poznanie; je to prax, spojenie presahujúce akékoľvek poznanie, pretože samotné poznanie končí a je svojím spôsobom absorbované do spojenia. Keď objímame niekoho, koho už viac nevidíme, sme si príliš blízki, príliš jedno. Dieťa zatvára oči, keď hľadá útechu v matkinom pohladení. Človek stráca sám seba v láske, ale ocitne sa opäť mimo seba, v druhom a nakoniec v Bohu, ktorý je vo všetkom. Každá z troch osôb Trojice miluje ostatných dvoch osobne, ale tieto tri tvoria jednu a tú istú lásku. Otec je jediným zdrojom lásky. Duch Svätý je dosiahnutím a zdrojom jeho šírenia, ten, kto inšpiruje, zjednocuje a napĺňa tvár Zeme a obýva každého z nás.